Fotogaléria: Slnečná sústava
Slnečná sústava
Centrálne teleso slnečnej sústavy je Slnko, v blízkosti ktorého sa nachádza aj jej ťažisko. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obieha okolo Slnka osem planét(Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún). K slnečnej sústave patria aj mesiace planét (napr. Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Súčasťou slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn. Pohyb týchto telies sa riadi gravitačným zákonom. Pod vplyvom gravitácie veľkých planét (najmä Jupitera, ktorý je zo všetkých planét najhmotnejší a Neptúna, ktorý má najdlhšiu veľkú polos) sa však ťažisko celej slnečnej sústavy väčšinou nenachádza vo vnútri Slnka, ale v jeho blízkosti. Z tohto dôvodu nie je Slnko voči planétam nehybné, ale samo vykonáva malý obežný pohyb okolo ťažiska (barycentra). Stredná perióda obehu Slnka okolo ťažiska sústavy sa líši od použitých metód výpočtu. Pre metódu zmeny rotačného orbitálneho momentu celej slnečnej sústavy má hodnotu približne 24,88 roka.Ostatné telesá sústavy však obiehajú okolo ťažiska rádovo v omnoho väčších vzdialenostiach ako Slnko, takže pre zjednodušenie možno hovoriť, že telesá slnečnej sústavy vykonávajú priamy alebo nepriamy obežný pohyb okolo Slnka. Pri nepriamom obehu teleso obieha okolo telesa, ktoré obieha okolo Slnka. Na pohyb prachu a plynu má okrem gravitácie veľký vplyv aj slnečné žiarenie amagnetické pole. Aby teleso opustilo obežnú dráhu okolo Slnka a tým aj slnečnú sústavu, musí vyvinúť rýchlosť, ktorá sa nazýva tretia kozmická rýchlosť. Len výnimočne, napríklad pri rôznych kolíziách alebo blízkych priblíženiach môže teleso túto rýchlosť prirodzene nadobudnúť. Ak naopak rýchlosť pohybu telesa voči Slnku klesne pod kritickú hodnotu, teleso sa začne po špirále blížiť k Slnku a napokon sa vyparí alebo dopadne na jeho povrch.
Slnko obsahuje 99,866 % hmoty slnečnej sústavy. Na planéty pripadá 0,133 % hmoty, na ich mesiace len 5,7.10−5 %, na planétky 1,5.10−7 % a na medziplanetárny prach a plyn iba 2.10−13. Najväčšia planéta slnečnej sústavy je Jupiter, ktorý má 0,1 % hmotnosti Slnka. Hmota je medzi planétami rozdelená veľmi nerovnomerne. 93 % všetkej hmoty pripadajúcej na planéty obsahuje Jupiter a Saturn. To, že najväčšie množstvo hmoty je viazané v Slnku a plynných planétach veľmi ovplyvňuje aj celkové chemickézloženie slnečnej sústavy (pozri tabuľku vpravo).
Vzdialenosť poslednej planéty slnečnej sústavy, Neptúna, sa považuje za hranicu planetárnej časti slnečnej sústavy, menšie telesá obiehajúce Slnko sa však nachádzajú ešte mnohonásobne ďalej. Celkovú hranicu slnečnej sústavy je ťažko určiť a veľkosť celej slnečnej sústavy zostáva stále nejasná. Okraj slnečnej sústavy je vymedzený približne dráhami dlhoperiodických komét, resp. oblasťou, v ktorej ešte prevláda gravitačné pôsobenie Slnka nad gravitačným pôsobením okolitých hviezd. Odhaduje sa, že by to mohla byť vzdialenosť až do 100 000 AU, podľa niektorých zdrojov až 120 000 AU (2 svetelné roky) od Slnka, čo je takmer polovica vzdialenosti k najbližšej hviezde. Vplyv slnečného vetra končí na hranici slnečnej atmosféry - heliopauze. O priestore za hranicou heliopauzy, ktorá je od Slnka vzdialená asi 50 – 1 000 AU, sa už hovorí ako o medzihviezdnom prostredí.